Michal Kučerák pochádza z Gemera. Vyrastal v Lubeníku a do svojich osemnástich rokov študoval na Gymnáziu Martina Kukučína v Revúcej. Jeho štúdium pokračovalo na západnom Slovensku a neskôr ho doviedlo až do Prahy, kde ukončil bakalárske štúdium humanitných štúdií a pokračoval v štúdiu teórie interaktívnych médií v Brne. Tu sa Michal začal venovať teórii umenia, teórii umenia nových médií a to ho priviedlo do Centra súčasného umenia DOX, kde pracoval posledných 10 rokov. V DOXe mal na starosti výstavné a vzdelávacie projekty. Zaujíma ho mediácia umenia, čo opisuje ako možnosť sprostredkovať umenie deťom a školským skupinám. V roku 2018 navrhol vlastný projekt s názovom #DATAMAZE (digitálne bludisko). Týmto projektom sa v DOXe snažili skúmať digitálnu a dátovú gramotnosť prostredníctvom projektov umelcov a dizajnérov. Projekt trval celkovo štyri roky. Najzaujímavejšie na projekte bolo, že končil v čase, kedy na dôležitosti naberal pojem algoritmická gramotnosť. Všetky tieto témy Michala prepojili s umelcami a dizajnérmi, ktorí pracujú s novými technológiami a skúmajú ich z kritickej perspektívy. Uvedomil si, že schopnosť osvojiť si používanie technológií pri tvorbe nestačí. Dôležité je tiež uvažovať o tom, čo technológie spôsobujú jednotlivcovi a do akej miery vplývajú na formovanie celej spoločnosti.
Michal, si medzi nami už po tretíkrát. Tento raz si k nám prišiel so sériou workshopov pod názvom „Kam smeruje (digitálna) budúcnosť?“ a nakoľko sa tejto téme intenzívne venuješ, zaujíma nás tvoj názor.
Ja možno na úvod predstavím projekt „Kam smeruje budúcnosť?“ alebo „What the future wants“, ktorý vznikol pod záštitou berlínskej neziskovej organizácie Tactical Tech. Tá spojila niekoľko európskych organizácií, ktoré neskôr organizovali workshopy s tínedžermi a kládli im rovnakú otázku: Ako si predstavuješ digitálnu budúcnosť? Na záver vznikla plagátová výstava, ktorú je možné vytlačiť na obyčajnej kancelárskej tlačiarni. Obsahuje štyri tematické celky, z ktorých každý reprezentuje témy z plagátov. Pochádzajú z rozhovorov a aktivít, ktoré sme viedli s deťmi. Výstava je tak súborom názorov, odpovedí a zamyslení tínedžerov nad ich digitálnou budúcnosťou.
My sme práve taký workshop realizovali aj v Centre DOX v Prahe. Pôvodnú výstavu dopĺňajú bubliny rôznych citátov detí a mládeže aj z Českej republiky. Bolo pre mňa super rozprávať sa s deťmi o digitálnej budúcnosti z jedného jednoduchého dôvodu: našu predstavu budúcnosti nedefinuje len literatúra a žánre ako sci-fi, alebo filmy. Do veľkej miery našu digitálnu budúcnosť definujú technologické spoločnosti. A práve celý projekt je postavený na myšlienke, že potrebujeme vytvárať alternatívne a vlastné vízie budúcnosti. Pretože, ak si budúcnosť nebudeme predstavovať, tak prijmeme to, aká nám bude ponúknutá.
Témy zachytili deti. Prvá téma, ktorú na plagátoch nájdeme, je téma mobilu. Mobil je vo svete, v ktorom žijeme, úplne kľúčovým zariadením. Je to zariadenie nabité magickou energiou. Obraciame sa k nemu keď sme smutní, šťastní, keď máme nejaký problém, čakáme pomoc, chceme zabudnúť na svet okolo seba alebo keď sa chceme vyhnúť problémom. Mobilný telefón sa fakt stal neuralgickým bodom nášho sveta a tínedžeri to vnímajú a vedia to. Bohužiaľ, sú v tom ponorené až po uši. Na druhej strane, zaujíma ich aj ekológia telefónu. Práve preto jedna séria plagátov hovorí o tom, koľko súčiastok, času a ľudí je potrebných na vyrobenie mobilného telefónu.
Ďalšia téma, ktorú definovali ako veľmi dôležitú, je Google. Pretože Google je synonymom vyhľadávania a tvorí veľkú časť digitálneho ekosystému, ktorý okolo nich vzniká. A posledná téma, ktorú tam máme, je téma selfie alebo tváre či biometriky. Začína otlačkom, pokračuje tvárou a cez chôdzu smeruje až k zaznamenávaniu celého tela. Kľudne to môžeme nazvať aj avatarizácia – proces vytvárania našich digitálnych klonov, kópií.
Myslíš si, že AI dokáže ľuďom pri dostatočnom množstve informácii „uľahčiť život“ alebo ju vnímaš skôr negatívne?
Dobrá a dôležitá otázka. Aj, aj. Je vidieť, že keď si človek zoberie do úvahy mediálny priestor, uvidí dva naratívy. Jeden naratív hovorí, aká je AI skvelá a ako vyrieši všetky problémy sveta. Nedávno vyšiel článok, v ktorom Naomi Klein poukazuje na skutočnosť, že veľa technologických spoločností hovorí, ako umelá inteligencia začína halucinovať. Veľmi vtipne poznamenala, že ten, kto tu skutočne halucinuje, sú práve technologické spoločnosti, pretože nás presviedčajú o tom, že umelá inteligencia vyrieši hlad, chudobu, zastaví vojny, zlepší ekonomické fungovanie tejto spoločnosti a tak ďalej. Za druhým naratívom stoja rovnaké spoločnosti, resp. ľudia, ktorí ich reprezentujú. Tí vravia, že je to koniec, katastrofa, ktorá zničí tento svet, ako ho poznáme.
Počítače sú taktickou technológiou. Vznikli nato, aby sme dokázali vypočítať, či dokážeme zasiahnuť letiaci objekt, ide o vojenskú technológiu. Ja od umelej inteligencie očakávam, že nám pomôže zjednodušiť a zlepšiť život, vytvárať zatiaľ neznáme proteíny a protilátky či predikovať choroby. A na druhej strane nám život bude komplikovať, pretože algoritmické rozhodnutia alebo rozhodnutia softvéru často svet splošťujú a zjednodušujú. Nedokážu zohľadniť perspektívu jedinečnosti všetkých ľudí vytvárajúcich našu spoločnosť. Podľa doterajších výsledkov bude umelá inteligencia diskriminovať a zároveň najväčší prospech z nej bude mať menšina. Bude diskriminovať ľudí, ktorí k nej prístup nemajú a to nielen z finančného, ale aj sociálneho hľadiska. Ide o fenomén digital divide – digitálnej priepasti. Táto digitálna priepasť je generačná aj finančná. A to sa prejaví na umelej inteligencii úplne najviac.
Tvojich workshopov v Revúcej sa zúčastnilo približne 300 ľudí. Čo by si si želal, aby si z nich účastníci odnášali?
Práve som sa chcel spýtať, koľko ich vlastne bolo. (haha) To je super, fakt krásne číslo. To čo sa týmito workshopmi a aktivitami snažíme povedať je v podstate jednoduché. Treba si predstavovať budúcnosť a premýšľať o nej.
Teoretik médií Marshall McLuhan hovorí o tom, že technológie sú extenziou, teda rozšírením nášho tela. Prelínajú sa v nich dva svety – ľudský/umelý a začínajú pôsobiť ako jeden. Deti už možno ani nevidia ten rozdiel, ako ho vidíme my – generácia, ktorá zažila nástup internetu. Oni už ten prechod nezažili, sú do toho ponorení celí. Takže môj odkaz znie, aby si deti viac predstavovali a chceli od budúcnosti niečo konkrétne, lebo inak im ju niekto naservíruje na tanieri. Na nič sa ich nebude pýtať a oni nebudú pripravení, nebudú vedieť reagovať. Fantázia je vlastne taký tréning na budúce situácie. Zároveň sa o nej musíme spoločne baviť lebo fantázia vie byť aj nebezpečná a to v dobe silnejúcej radikalizácie, ktorá je posilňovaná takzvaným algoritmickým skreslením. Uzatváranie sa do seba, slepá dôvera mediálnemu obsahu, strata empatie a kritického odstupu môže mať tragické následky.
Rodičom by som odkázal, aby sa viac rozprávali s deťmi. Je medzi nimi naozaj vidieť generačnú priepasť. Decká hrajú počítačové hry, rodičia tomu nerozumejú, nevedia prečo sledujú niekoho pri hraní počítačových hier. Zaujímavé je, že niekto sa pozerá na to, ako niekto iný hrá hokej, futbal… a to je normálne. Pritom je to o prežívaní. Digitálny svet pre nich je často práve o komunikácii: stretávať sa s ľuďmi, komunikovať s nimi, vytvoriť si nové vzťahy.
Nehovorím, že vo všetkých prípadoch je to dobré, je tam veľmi veľa problematických miest, od závislosti, depresie, úzkosti z toho, že človek by niečo chcel mať a nemôže. A potom aj z toho sveta, ktorý sa mu predkladá a z túžob, ktoré v ňom vytvára. Na druhej strane toto vždy robili aj časopisy, takže podľa mňa to nie je nová vec. Problém je však v tom, že sa to zrýchľuje, zintenzívňuje a deje sa to už v takom veľkom merítku, že je veľmi ťažké pre nás zachytiť to.
Na záver nám ešte prezraď, aké sú tvoje plány do budúcna, čo momentálne pripravuješ alebo kde ťa môžeme najbližšie stretnúť?
Verím, že sa stretneme znova aj v Revúcej. Dúfam, že sa nám podarí priniesť k vám ďalšie aktivity. Primárne sa však zdržiavam v Prahe. Podieľam sa na organizácii festivalov, organizujem s partiou dizajnérov festival pod názvom UROBOROS, venujeme sa sociálne angažovanému dizajnu, takže pokiaľ by to niekoho zaujímalo tak v Prahe, Petrohradská 13, máme ateliér. Najjednoduchšie ma môžete stretnúť asi tam. Pracujem však aj pre jednu španielsku nadáciu. V rámci nej sme dostali pred niekoľkými týždňami veľmi zaujímavú úlohu, na ktorú sa veľmi teším.
Je to úloha na druhý polrok tohto roka a ako organizácia sme dostali zadanie, pretože som súčasťou digitálneho tímu, kde mám na starosti digitálny výskum, v rámci ktorého máme zorganizovať rezidenciu v Metaverze.
Čo si pod tým môžeme predstaviť?
Rezidencia v Metaverze – hľadáme virtuálny svet, ktorý je mimo všetky svety veľkých spoločností akou je Facebook. Našim cieľom je nájsť virtuálny svet vytvorený umelcami, ktorí sa v ňom snažia uvažovať o rôznych formách, dalo by sa povedať likvidity a fluidity. Virtuálny a reálny svet sa natoľko prelínajú, že aj pre nás je výzvou uvažovať o ňom ako o niečom prepojenom. A práve to je presne to, čo chceme v tom virtuálnom svete hľadať. Chceme doňho priviesť našu organizáciu, aby sme podporili niečo iné, než čo poznáme a to virtuálny svet umelcovi a zároveň sa pokúsili s nimi vytvoriť niečo nové, nečakané.
Za rozhovor ďakuje: Viktória Valašteková
Zdroj fotografií: Dominik Konček
