Jiří Reiterman v Centre súčasného umenia DOX vedie vzdelávacie a rodinné programy a podieľa sa na rôznych projektoch na pomedzí súčasného umenia a vzdelávania. Po štúdiu výtvarnej výchovy pracoval ako kurátor vzdelávacích programov v Národnej galérii v Prahe a dodnes učí na Strednej umeleckej škole grafickej v Jihlave. Je súčasťou medzinárodného projektu Máš umelecké črevo?, ktorý zapája deti rôzneho veku do vzdelávacích aktivít.
V rozhovore sa dozviete:
- aký je dôvod jeho návštevy v Litterre,
- čo sa ukrýva pod tajomným názvom Narrative 4
- a prečo pri ňom mladí ľudia vnímajú umenie inak.
Na začiatok by ste nám mohli prezradiť niečo o sebe. Odkiaľ ste, čomu sa venujete a kde pôsobíte?
Teraz žijem v Prahe, pracujem v Centre súčasného umenia-DOX, kde mám na starosti vzdelávacie programy, koncepciu, veľa rôznych projektov aj s ďalšími organizáciami a popri tom učím na strednej umeleckej škole grafickej v Jihlave kresbu a maľbu, kde raz týždenne stretávam puberťákov, takže mám kontakt so študentmi.
Workshop „Počas príbehu,“ s ktorým ste medzi nás prišli, je zameraný na dôležitosť zdieľania príbehov podľa metodiky Narrative 4. Mohli by ste nám túto metodiku priblížiť?
Metodika je postavená na skúsenosti a praxi írskeho spisovateľa Columa McCanna, ktorý s touto technikou zdieľania príbehu začal pracovať a vytvoril organizáciu Narrative 4, ktorá sa snaží tento prístup, metodiku a spôsob zdieľania príbehu využiť v rôznych situáciách práve preto, aby sa ľudia, ktorí sa k sebe nemôžu dostať, naučili chápať inú realitu, iný pohľad na svet.
Veľmi typický príklad je, že sa pomocou tejto metodiky dostávajú do kontaktu školy alebo triedy z geta z New Yorku so študentami elitných škôl, ktorí by sa v realite vôbec nestretli a nechápali by iné nastavenie hodnôt.
Ste aj súčasťou medzinárodného projektu „Máš umelecké střevo?“, ktorého cieľom je vzdelávanie mladých ľudí. Môžete nám priblížiť tento projekt a vašu funkciu v ňom?
Spôsob, ako ponúknuť mladým ľuďom, stredoškolákom umenie ako spôsob komunikácie, ktorý je zmysluplný, pretože oni na zadanie (tento rok je to téma jedlo) vytvárajú svoje umelecké projekty, ktoré môžu byť vo forme videa, animácie, obrazu, sochy alebo napríklad performance vo verejnom priestore školy. Vytvárajú realizácie, ktoré si navzájom predstavujú a potom na podujatí alebo sa v tzv. semifinále alebo finále zoznamujú s ďalšími novými projektami, a to dáva študentom úplne iný zmysel na tom pracovať, pretože to nie je len niekde na nástenke v škole. Pokiaľ je ten projekt kvalitný, majú možnosť ho aj vystaviť a veľa z nich sa neskôr stáva študentami umeleckých škôl.
Ako hodnotíte workshop v Revúcej a aká bola spätná väzba od účastníkov workshopu?
V Revúcej sa nám veľmi páči a spätná väzba bola rovnako fajn, takže perfektné.
Spätná väzba sa odlišovala podľa toho, aká to bola skupina, pretože napríklad študenti z deviatej triedy oceňovali napríklad to, že sa mohli o svoje príbehy podeliť so spolužiakmi tak ako ich nepoznali a to sa viac-menej opakovalo aj pri stredoškolákoch. Pri workshope pre dospelých bola tá spätná väzba ešte hlbšia, viac analyzovali k čomu tam dochádzalo.
